V rámci partnerstva organizácií Kolpingovo dielo na Slovensku, Člověk v tísni – pobočka Slovensko a mesta Spišské Podhradie sa od jari 2007 začali realizovať Tréningy spôsobov použitia netradičných materiálov a techník pri výstavbe obydlí. Zámerom projektu je hľadať alternatívny spôsob budovania obydlí vo vzťahu k súčasnej výstavbe nájomných bytov nižšieho štandardu pre sociálne znevýhodnených občanov a v rámci tréningov ukázať samotným obyvateľom marginalizovaných skupín, ako si môžu zabezpečiť individuálne a dostupné bývanie.
Pretože sa projekt pridržiava viacerých kritérií vhodného riešenia výstavby /cenová dostupnosť, trvácnosť, kultúrny aspekt, atď./, v Spišskom Podhradí sa pilotne začal budovať hlineno-slamenný dom.
Realizátori experimentu chcú ukázať, že tento typ stavby je v súlade so slovenskou legislatívou a je jednou z možných riešení bývania sociálne znevýhodnených občanov, ktorým sa zaoberá v súčasnosti platná Dlhodobá koncepcia bývania pre marginalizované skupiny obyvateľstva a model jej financovania vypracované Úradom splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity a Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR (MVRR SR). Ide o dokument, ktorého predmetom je dostupnosť bývania a podmienky pre jeho zabezpečenie. Objektom koncepcie sú skupiny obyvateľstva, ktoré si nedokážu vytvoriť vlastné bývanie, nakoľko im to nedovoľuje ich ekonomická a sociálna situácia. Momentálny stav takýchto sociálne odkázaných obyvateľov je závažným problémom, pretože úroveň ich bývania je častokrát pod štandardom bývania. V rómskych osídleniach v Prešovskom kraji tvoria značnú časť obydlí chatrče, ktoré nevyhovujú platným technickým ani hygienickým normám. Navyše veľká časť týchto osídlení nie je zabezpečená ani akoukoľvek základnou infraštruktúrou. Domácnosti nie sú vybavené kvalitnou pitnou vodou, kanalizáciou, elektrifikáciou, plynofikáciou, častokrát v rómskych osídleniach neexistujú prístupové komunikácie, osvetlenie a občianska vybavenosť. Veľmi závažným problémom sú taktiež nevysporiadané vlastnícke vzťahy k pôde, na ktorej obydlia stoja čo znemožňuje legalizáciu rozvoja rómskych osídlení.
Riešením, ktoré Koncepcia navrhuje je výstavba nájomných bytov nižšieho štandardu, pri budovaní ktorých je potrebné použiť nenáročné technológie výstavby. V takomto prípade je možné zapojiť do výstavby aj budúcich nájomníkov, ktorí sú poväčšine nekvalifikovanými pracovníkmi. Koncepcia tiež odporúča používať trvanlivé a odolné stavebné materiály z miestnych zdrojov či z miestnej produkcie. Pri výbere materiálov je potrebné zohľadniť jednoduchosť a racionálnosť výstavby i nenáročnosť údržby v priebehu užívania stavby.
Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR vypracovalo vzorové projekty cenovo dostupných bytových domov nižšieho štandardu aj s návrhom materiálových variantov. Medzi odporúčanými stavebnými materiálmi sú betón, štiepkocementové dosky, penový polystyrén, penosilikátové tvárnice, monolitický železobetón, vápenná alebo vápennocementová omietka, olejový náter, plastové okná, cementové podlahy, hydroizolačné strešné fólie, tepelno-izolačné panely z čadičovej vaty, sadrokartón a.i.
Experimentálny projekt výstavby hlineno-slamenného domu chce dosiahnúť vyššie uvedené atribúty, avšak využitím stavebných materiálov, ktoré sú skutočne z miestnych zdrojov a miestnej produkcie. Ide o materiály, ktoré sú trvanlivé, odolné, navyše kvalitné, lacné, ekologické a ich použitie pri samotnej výstavbe je jednoduché a nenáročné, takže sa do nej môžu zapojiť aj budúci nájomníci či vlastníci.
Na základe zozbieraných informácií a príkladov z rôznych krajín a inštitúcií, ale najmä na základe štúdia tradičných slovenských spôsobov výstavby a bývania si realizátori vyskúšali uvedenú technológiu na vlastných obydliach a v súčasnosti sa snažia obhájiť túto myšlienku aj v rámci pilotného projektu.
Typickými stavebnými materiálmi boli v minulosti na Slovensku práve drevo, hlina a slama. Pre našu krajinu boli najtypickejšie domy zrubové /prípadne stĺpikové – nemecké/ pričom škáry medzi trámami sa vypĺňali slamou alebo machom namočenými v hline a po osadení sa ňou opäť zamazali. Kvôli izolácii proti ohňu a dažďu sa hlinou omazávali aj stropy. Aby sa hlina na drevo lepšie zachytávala, zatĺkali sa do trámov kolíky a do spodnej hrubej omietky sa narobili šikmé diery, aby sa po jej vyschnutí vonkajšia hladká vrstva dobre nanášala.
Hlina plnila viacero úloh – zakrývala sa ňou nerovnosť dreva, vďaka svojej tepelno-izolačnej vlastnosti a vytvorením nepriedušných škár chránila obydlie pred zimou a konzervovala ho proti zlému počasiu a proti ohňu. Nanášaním hlinenej omietky a zatieraním bielym vápnom sa malo docieliť, že stavba vyzerala ako murovaná a v určitom období a prostredí sa takto zvýšil status jej obyvateľov. Omazávaným stavbám sa kvôli jej uvedeným vlastnostiam hovorilo „domy v kožuchu“, mazanice či lepenice.
Hlinené omietky sa robili z ílovitej zeme rozmiešanej vodou, do ktorej sa pridával preosiaty piesok a slama ako vláknité spojivo.
Hlina sa používala aj na výlučne hlinené stavby. Medzi úplne „primitívne“ či najjednoduchšie patrili šúplaty a zemnice, vybudované priamo alebo čiastočne v zemi. Náročnejšou technológiou boli vybudované obydlia z válkov – nepálených hlinených tehál. Tie sa vyrábali v drevených, pieskom vysypaných formách, do ktorých sa natlačila zmes dobre vymiešanej hliny a slamy. Valky sa vyklápali na zem a sušili sa na slnku.
Ďalšou technológiou boli stavby nabíjané hlinou natláčanou do drevených konštrukcií, ktoré sa po uschnutí odobrali. Nabíjané stavby z hliny „nabíjanice“ sa sušili tak, že v jej vnútri sa pálila slama. Tieto domy sa stavali na kamennej podmurovke, aby boli izolované od vlhkosti a ich steny bývali dole širšie a silnejšie a smerom hore sa postupne zužovali.
Posledným typom hlinených domov boli stavby z pálených hlinených tehál.
Prehľad tradičného i súčasného bývania Rómov, ktoré boli doposiaľ na našom území zaznamenané, uvádza Mušinka, (2002). Delí ich na štyri kategórie – tradičné bývanie kočovných Rómov, tradičné bývanie polousadených a trvalo usadených Rómov, súčasné bývanie a bývanie Rómov v mestskom prostredí.
Tradičné bývanie polousadených a trvalo usadených Rómov je takmer totožné s bývaním obyvateľov vtedajšieho vidieka i mesta. Išlo o najjednoduchšie bývanie v zemniciach, polozemniciach, jednopriestorových i viacpriestorových domoch vybudovaných zrubovou technológiou alebo súčasnými stavebnými materiálmi /škvarobetónové kvádre/.
Dnešné bývanie predstavujú byty v bytových domoch, rodinné domy byty s odlišným štandardom bývania, unimobunky avšak aj obyčajné provizórne chatrče.
Hlineno-slamenný dom v Spišskom Podhradí tvorí drevená konštrukcia, t.j. drevené stojky a drevené strešné väznice, ktoré sú vyplnené lisovanými slamennými balíkmi, zavetrené drevenými latami a omietané hlinennou omietkou. Slamenné balíky slúžia ako tepelnoizolačná výplň v murive, podlahe i streche.
Tento stavebný materiál má veľmi veľkú životnosť a je využitý ako výplňový /nie nosný/ materiál pre drevenú stĺpovú konštrukciu, ktorá zabezpečuje nosnosť strechy. Využitie slamenných balíkov je teda veľmi jednoduché, úsporné a výstavba veľmi rýchla. Dom zo slamy má dobrú izoláciu a vďaka hlinneným omietkam dostatočnú odolnosť voči ohňu. Keďže sú slamenné bloky pevne stlačené, nemajú dostatok vzduchu na to, aby došlo k horeniu.
Objem múrov hlineno-slamenného domu umožňuje pohltiť veľké množstvo tepla a jeho obyvateľ tak môže výrazne usporiť tepelnú energiu.
Taktiež údržba domu je pre obyvateľov hlineno-slamenného domu nenáročná.
Okrem uvedených výhod je slama dostupným a najmä obnoviteľným materiálom, ktorý sa dá „vypestovať“ za rok a v našej krajine je vlastne materiálom odpadovým. To, čo sa každoročne spáli tak možno maximálne zhodnotiť použitím na výstavbu cenovo dostupných obydlí. Na výrobu slamenných balíkov sa však musí použiť slama dobre vymlátená, vysušená a čerstvo zlisované bloky je dobre postriekať vápnom proti hmyzu a hlodavcom.
Hlinená omietka sa používa na hrubé – spodné omietanie i na tenké - vonkajšie omietnutie. Hrubá omietka sa vymiesi z hliny, piesku, slamy a vody a musí schnúť po dobu asi dvoch týždňov. Na zapuzdrenie slamenných stien a zosilnenie omietky sa zvykne používať pletivo.
Bežný štandard je zabezpečený elekrickými a vodovodnými rozvodmi a pripojením na čističku odpadových vôd. V rámci dokončovacích prác sa vybuduje pec, nainštalujú okná, podlahy, omaľuje sa interiér.
Oblasťou bývania sa zaoberá aj Výbor OSN pre hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktorý prijal Všeobecný komentár č.4 a v ňom uvádzajú minimálne kritéria adekvátneho bývania. Ide o právnu istotu bývania, dostupnosť služieb, materiálov, zariadení a infraštruktúry, finančnú dostupnosť bývania, obývateľnosť, prístupnosť, polohu a kultúrnu vhodnosť. Všetky tieto kritéria sa v rámci experimentálnej výstavby v Spisškom Podhradí budú realizátori snažiť dodržať a naštartovať rozvojový program, ktorý pozdvihne úroveň bývanie rómskej menšiny, avšak nepotrie jej kultúrnu rázovitosť v oblasti, akým je bývanie.
Lenka Inášová, Ústav regionálnych a národnostných štúdií Prešovskej univerzity, lenka.inasova@gmail.com
Literatúra:
DAVIDOVÁ, E.: Ke způsobu bydlení Romu v českých zemích a na Slovensku.
In: Bulletin muzea romské kultury, č. 1/1992, Muzeum romské kultury v Brně, s. 8 – 15.
HORVÁTHOVÁ, E.: Cigáni na Slovensku. Historicko-etnografický náčrt. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1964, s. 261 – 304.
MUŠINKA A.: Bývanie Rómov. In: Vašečka M. (ed.): Čačipen pal o Roma. Súhrnná správa a Rómoch na Slovensku. Inštitút pre verejné otázky. Bratislava, 2002, s. 631 – 655.
Obhajoba práv Rómov na bývanie na Slovensku. Tréningový manuál o vzťahu medzinárodného práva a práva na adekvátne bývanie. Nadácia Milana Šimečku.
Postupy prípravy a vzorové projekty výstavby bytov nižšieho štandardu. Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja. Metodická publikácia pre miestne samosprávy.
Bratislava, 2006 .
VYDRA, J.: Ľudová architektúra na Slovensku. Bratislava : Vydavateľstvo slovenskej akadémie vied, 1958.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára